Zuzana Tomečková

Túžba po-moci

Zuzana Tomečková, 22.11.2023

Premýšľali ste nad tým, prečo sa deti tak hnevajú, keď im chceme v rannom veku pomáhať?

„Poď, ja ti to oblečiem, nech je to rýchlejšie.“ - „Nie! Ja sám!“ – Hnev je prirodzený prejav vlastných hraníc a sebauvedomenia, je to hnacia sila presadiť sa. Deti v nízkom veku si chcú neustále skúšať vlastnú silu, chcú rásť a zlyhania berú ako dobrodružstvo. Častokrát deťom pomáhame viac, ako je treba a oni sa na to právoplatne hnevajú, lebo ešte nie sú dostatočne „domestikované“. Avšak postupne rezignujú a začnú prijímať nevyžiadanú pomoc od rodičov, učiteľov, štátu,... A všetci tí po-moci túžiaci jedinci nás postupne oberajú o moc, až prichádza bez/ne-moc.

Väčšinou jedinec koná v prvom rade tak, aby prospel sám sebe. Môžeme sa hrať na altruistov, záchrancov, ale vždy za tým bude iba vlastná túžba vyzerať dobre pred druhými, uspokojiť vlastný pocit nedostatočnosti, a nakoniec byť „iba“ milovaní. Všetci si to želáme a robíme to rôznymi prostriedkami. A byť milovaní, to znamená mať pri sebe ľudí, ktorí nás milovať budú. Avšak ako donútiť niekoho, aby nás miloval? V skutočnosti sa to nedá. Ale! Sú iné prostriedky – môžeme vytvoriť vzťah závislý, kde nás ten druhý bude potrebovať a my si ho tým vieme k sebe pripútať.

Bolo to týždeň pred nasťahovaním sa do domčeka – domček nedorobený: všade prach, nepoložená podlaha, nefungujúca voda. Výpoveď v byte už dávno podpísaná a Nina ochorela. Okamžite som volala môjmu najbližšiemu človeku o pomoc, ale súhra okolností spôsobila, že ma ten človek odmietol. Zatmelo sa mi pred očami. Čo teraz? Žiadny plán B. Tak som to iba prijala, je to takto. Je to iba na mne. Nikto iný tu nie je. Ponorila som sa do obrovskej bezmocnosti. A na jej dne som pocítila novú silu - akoby som narástla. Život mi dal možnosť navýšiť si kapacitu tam, kde mi chýbala. Ak sa bez odporu vložíme do zdanlivo nezvládnuteľnej situácie, riešenie sa vždy nájde. Stačí neklásť odpor a nechať sa viesť. Dokonalosť prozreteľnosti má už pre nás nachystané riešenie. Ja ani neviem ako, ale nasťahovali sme sa – podlaha položená, voda zapojená, Nina zdravá.

Na druhej strane – priznajme si, ako často chceme pomôcť niekomu, kto o to ani nestojí – kamarátovi, ktorý pije viac ako „by mal“, blízkemu, ktorý sa vyhýba doktorom, kamarátke, pre ktorú máme nachystanú dobre mienenú radu. Sme hnaní túžbou po moci – moci nad kým alebo čím? Možno je tá moc iba vedomie iluzórnej kontroly nad situáciou. A túžba po kontrole prichádza tam, kde je odpor voči samotnému prúdeniu života. Častokrát si to ani neuvedomujeme, ale našou rezistenciou voči deštrukčnému správaniu blízkeho, samotnú deštrukciu iba podporujeme.

„Komu to vadí, že kamarát pije? Mne alebo jemu?“- Ak mne, musím si to riešiť predovšetkým u seba. Tu môžem začať otázkou: „Aká je moja motivácia, aby piť prestal?“ Odpoveď možno bude: „Veď to škodí.“ – To áno, ale aká je moje vnútorná odpoveď na otázku: „Čoho sa bojím a prečo? Že by som o toho človeka prišla? A zostala bez kamaráta? Ako sa budem cítiť? Sama. Už takého kamaráta nenájdem... Čo mi dáva, o čo by som prísť mohla? O podporu, vedomie, že tu pre mňa vždy je. Aha! Takže potrebujem podporu a vedomie, že tu pre mňa niekto blízky je!“

Avšak čokoľvek, čo ku mne prichádza zvonka, sa vonku môže aj stratiť. Podvedome to viem, a preto mám prirodzene neustály strach. Ale ak nájdem tú schopnosť, cnosť, ktorú zvonka dostávam od druhých ľudí a o ktorú sa bojím, že prídem - viem ju zušľachtiť v sebe a nemusím sa báť už nikdy o jej stratu.

A potom sa moje vzťahy odľahčia a ja nebudem musieť tlačiť na ľudí v mojom okolí, aby mi dávali, čo potrebujem, prestanem sa o nich báť, že odídu a s nimi aj to, čo od nich potrebujem. Nemusím si ich k sebe pripútavať a vytvárať nevedomé závislosti. Samozrejme, ak je závislosť priznaná, strácajú sa vo vzťahu nutkania manipulovať a človek môže prejsť do oddanosti – druhému sa v dôvere odovzdať, oprieť sa, ak je potreba alebo naopak podopierať. A všetko v slobode a ľahkosti, bez neustáleho nevedomého zaťaženia vlastnými zraneniami, kde dve vyrovnané bytosti tvoria, pomáhajú si navzájom, lebo ich to oboch obohacuje a spolu rastú.

Temnota v nás

Zuzana Tomečková, 6.11.2023

Sme v najtemnejšej časti roka. Ponorenie sa do temných zakutí nemusí byť vždy desivé. Najdesivejšie na našich hlbinách je strach z nich, nie hlbiny samotné.

Snažíme sa prezentovať v tom najlepšom svetle, ukazujeme to najlepšie zo seba – iba to, čo je hodné obdivu. Všetko ostatné skrývame do podzemných priestorov nášho domu. A temnota tam zostáva a každým jej odmietaním narastá jej sila.

Je ťažké uvidieť sa v nej, a preto vrhá svoj obraz na všetkých navôkol. A my vidíme všetky tie nedokonalosti okolo seba, vieme ich pomenovať, vidíme riešenia, ale uvidieť samých seba je také náročné. Občas by sme aj chceli, ale dvere do pivnice sú staré a ťažké a nikto nevie, čo všetko sa za nimi ukrýva... veď sme ich tak dobre zavreli...

Avšak aj napriek nádherne upratanej predsieni, ten lepkavý pocit, že niekde sa ukrýva množstvo špiny, haraburdia a plesne, pretrváva. A môžete dokúpiť najnovšie doplnky, nič sa na tom nezmení. Jediná cesta je tie zaprášené dvere otvoriť a čeliť tomu, čo príde. A príde to samé, nie je potreba začať vypratávať a celý život stráviť v pivnici.

Všetko, čo je treba vypratať, nám aj tak vždy klope na dvere. Zvykneme to označovať ako nepríjemné náhody, nepriazne osudu. Ale čo ak to všetko, čo sa nám deje, sme zamkli kedysi dávno tam dole v domnienke, že už nám to nikdy nebude treba. A ono to zatiaľ iba zrelo, vzalo na seba podobu zlého suseda, nepríjemnej choroby alebo lenivého partnera, vyplazilo sa zadným východom a zaklopalo nám na hlavné dvere domu?

Čo ak každý z nás má takéto miesto, z ktorého sa to všetko tvorí? Čo ak existuje jedna kolektívna pivnica, dávalo by väčší zmysel spoločenské dianie? Nebolo by ľahšie naozaj tie dvere otvoriť?

No a ktovie, tie najhodnotnejšie poklady sa zvyknú skrývať práve v tých najtemnejších zákutiach.